Je sobota vonku prší a tak trocha spomínam. Tento rok je nejaký čudný najprv sa pobral na druhý svet ujko Zoli. Pobral - lebo musel. Keď šiel na svoju záhradku, zrazilo ho auto. Vodič samozrejme ušiel, no a on zraneniam neskôr podľahol... "Pozdravujem toho neznámeho vodiča!" O mesiac nato zomrela aj manželkina babka. zlomila ju cukrovka. Už mi neurobí škvarkové pagáče, ani zemiakové placky. Znova o mesiac zomrela aj druhá manželkina babka... a o ďalší mesiac zomrel sused, veľmi dobrý kamarát a priateľ, toho zase zlomila rakovina. Na ten pohreb nezabudnem, toľko ľudí som nevidel ani na odpuste. No a farár sa pri obrade rozplakal, skrátka všetci ho mali radi. Všetkých predsa bolí, keď odíde jeho blízky a najhoršia bolesť je keď odíde nezmyselne, keď nemusel.
Dnes je aj moja babka v nemocnici (už druhý týždeň) a neviem čo bude ďalej. Ale v nemocnici je aj teta - Zolova manželka.
Je to nejaký čudný rok. Keď sa tak zamyslím, život je strašne krátky. Žijeme ho dobre? Nežijeme náhodou konzumným spôsobom? Ide to všetko strašne rýchlo. Len nedávno boli Vianoce. Stále sa naháňame za niečím, ale vlastne za čím? Snažíme sa vytvárať hodnoty a snažíme sa tu po sebe niečo zanechať. No ale za akú cenu? Nikto nievie kedy "raz odíde", odíde a už sa viac nikdy nevráti. Čas začína byť našim nepriateľom. Rozdeľujeme si ho správne ? Nezanedbávame svoju rodinu, svojich blízkych, svoje zdravie na úkor práce. Tej práce, v ktorej chceme niečo vytvoriť, niečo po sebe zanechať.
Ale predsa len trocha zaiskrila iskrička nádeje, budeme mať bábo.